všetko čo mi vŕta v hlave :)

             
Živočíšna ríša ma fascinuje od detstva a nikdy ju neprestanem obdivovať a vzdávať jej hold. Zvieratká mi boli vždy blízke. Rodičia boli okolnosťami donútení nahrávať mi na video dokumentárne filmy o živote na afrických savanách či v dažďových lesoch Južnej Ameriky. V čase môjho ranného detstva žiaľ naše televízie nevysielali podobné filmy a tak som s otvorenými ústami hľadela väčšinou na levy, ku ktorým išiel komentár v nemčine ale vôbec mi to nevadilo, ich správanie komentár totiž vôbec nepotrebovalo, príroda má oveľa jednoduchšie zákony ako ľudská spoločnosť - prirodzené a logické. Najviac ma zaujímala práve fauna Afriky a túžila som sa pozrieť do Serengeti a pozorovať obľúbené levy ako vedci v spomínaných filmoch.
               "Nepohrdla" som však ani inými zvieratami. Dodnes si pamätám ako som chodievala u prastarých rodičov hladkať do chlievov prasce a nevedela som sa vynadívať na to aké sú krásne ružové :) . Mala som to šťastie, že prastarí rodičia z oboch strán bývali na dedine a tak som sa mohla do sýtosti vyšantiť so zajačikmi, vidieť ovcu pri pôrode a následne mať možnosť pozorovať čerstvo narodeného barančeka ako sa stavia na nôžky, pohrať sa so žltučkými kačičkami či kuriatkami. Dodnes mám v čerstvej pamäti ako som raz na povale našla mačiatka a keďže mali poriadne ostré pazúriky, povešala som si ich ( všetkých 10 ) na sveter, kde krásne držali :D To ako dopadol sveter a mamin pohľad keď to videla je už niečo iné :D
              V škôlke som nepatrila k extra obľúbeným, za čo si môžem vlastne aj sama, keďže v predškolskom veku u mňa jednoznačne viedla entomológia - v každom kúte som bola schopná vyšparchať i ten najmenší, prípadne najodpudivejší hmyz a ako vzácny poklad ho ukrývať najprv vo vrecku a neskôr v pohári. Najväčšia sranda bola, keď som počas hry v pieskovisku našla pomerne veľa "úlovkov" - slimáky, dážďovky, pavúky - a to všetko som zhromaždila v škôlkarskej skrinke na prezúvanie s jasným cieľom - zobrať si ich domov. Mojej mamke by sa krvi nebol dorezal keď sa to po otvorení skrinky všetko pred očami učiteľky vysypalo na zem :D
           Mohla by som pokračovať ďalej etapou jazdectva na koni, túžbou vlastniť vtáčiu voliéru keď sme doma chovali zebričky, pestúnky, ryžovníky, andulky či papagája nádherného (Oskar), korytnačky, rybičky, vodné slimáky, žaby......
                  Jedna vášeň však v nezmenenej intenzite pretrváva v podstate od začiatku - kynológia. Psy sú úžasné tvory. To som vždy vedela. Aj moja mama, ktorá je podobný psíčkar ako ja. Kým sme bývali u starkých a neskôr v byte, nemohla som mať vlastného psíka :( U starkej sme mali najskôr malého bradáča Denisa čiernej farby, ktorého náš známy našiel priviazaného o kontajner ( v jeho vnútri ) pri Tescu. Tohto psíka nám však nejaký zlosyn otrávil. Bol veľmi milý, vďačný a poslušný, škoda ho :( Zaobstarali sme si nového psíka - zlatého anglického kokeršpaniela Dina. Tiež bol u starkej. Bol veľmi dobrej povahy ale až príliš živý a temperamentný, pravdupovediac neunaviteľný :) Žiaľ, vo svojich 12 rokoch navždy odišiel do psieho neba. Mal rakovinu hrubého čreva a pankreasu - vôbec sme o tom nevedeli, ešte týždeň pred smrťou bol plný života a nemal žiadne ťažkosti. Až neskôr začal mať tráviace problémy, bolesti, na sone nebolo však nádory absolútne vidieť. Liečený bol najprv na zápal pankreasu a neskôr žlčové kamene na ktoré mal byť aj operovaný. Veterinárka nám z operačky volala, že keď ho otvorila zbadala čo je vo veci a navrhla nám eutanáziu. V tom štádiu to bolo najpriateľnejšie a preňho najmenej útrapné riešenie.
                 O vlastnom psíkovi som vždy snívala, ale kým sme bývali v malom byte na betónovom sídlisku, nebolo to možné, ledva sme sa tam pomestili ja a rodičia. Odoberala som kynologické časopisy a na každý sviatok som túžila po knihe o psoch. Svojho psíka som si vysnívala. Preštudované som mala všetky plemená - vrátane ich histórie, farebných variet, správania, starostlivosti o srsť, iných názvov, cvičiteľnosti atď... Ako absolútny ideál mi vyšiel Bernský salašnícky pes, ktorý ma oslovil jednak svojim nádherným zjavom - priam "vianočným" sfarbením, nádhernou srsťou, veľkou hlavou, mohutnými labkami a aj impozantnou veľkosťou. Vedela som aj o milej a dobrosrdečnej povahe týchto psíkov a ich záľube v dlhých prechádzkach v prírode. Nadišiel čas keď sme sa presťahovali do domu. Môj sen začal nadobúdať reálnejšie, ostrejšie kontúry. Dostávala som však dookola tie isté odpovede - ešte nie - treba nám spraviť plot aby neušiel, vysiať trávu.... Strácala som nádej. Keď raz budem dospelá, zaobstarám si ho, povedala som si.
                   Jedného dňa mi počas obednej prestávky v škole zazvonil telefón ( bola som siedmačka ). Bola to starká. Vravela, že mamina vybavila psíka, máme si ho ísť vybrať dnes podvečer. Srdce mi poskočilo. " A aký to má byť psík ? " opýtala som sa hneď. " Ten čo sa páči tebe aj maminke ", znela odpoveď. Aha, takže foxteriér... Nevadí, pomyslela som si, bude to psík, bude len môj a foxteriér je tiež fajn psík aj keď to nie je berňák. Keď som prišla domov, mamina ma vyviedla z omylu. Je to berňák. Narodili sa šteniatka, dozvedela sa to od kolegu, je to neďaleko a večer sa máme prísť na ne pozrieť a vybrať si. Majú týždeň. Nádhera !!! Malé berňáčiky !!!! Konečne prišiel večer. Najprv nás privítala mama šteniatok - nádherná sučka majestátnej veľkosti ale vľúdnej povahy. Maličké spali v debničke jedno vedľa druhého a pripomínali skôr malé myšky. Nič ešte nevideli a všetky spali. Boli krásne ale videli sa nám rovnaké. Zrazu všetky naštudované inštrukcie z kníh boli na nič súce. Ako si vyberieme psíka keď všetky spia a o povahe ešte nemožno ani len hovoriť ? Nakoniec sme si vybrali najkrajšie sfarbeného drobčeka, spal aj keď sme ho vzali do rúk a vyzeral ako malý trojfarebný syslík. Označili nám ho mašličkou. Mali sme porozmýšľať nad menom na A ( prvý vrh ). Doma sme vzali do rúk psí kalendár, ktorý mi trónil na stole a dali sa do toho. Ja som bola nerozhodná, mamine sa páčilo meno ASTON. No mne ani náhodou. Veď ešte uvidíme. A potom sme natrafili na Arisa. Pekné, jednoduché meno - obsahuje dve samohlásky a "R" - to je výhoda, na to psy dobre reagujú.
                  Párkrát sme ho boli ešte pozrieť a keď mal dva mesiace nadišiel konečne deň, keď sme si ho vzali domov. Bolo 1.5.2004 - deň predtým som vyhrala celoslovenské kolo francúzskej olympiády a v ten deň Slovensko vstúpilo do Európskej Únie.  A HLAVNE - DOSTALA SOM PSÍKA !!!! Tento deň mal pre mňa teda veľmi zvláštnu ale súčasne lahodnú príchuť. Na duši mi bolo ľahko ako ešte nikdy. Spočiatku bol Arisinko vystrašený malý batoh, ktorému sa triasli labky od strachu, večer  v ňom však začal ožívať čertík. Trha všetko navôkol, mamine odpil z kávy, bol ho skrátka plný dom :) V noci prišla búrka a on žalostne kňučal. Celú noc sme pri ňom presedeli celá rodina a striedavo ho kolembali. Od toho dňa sa už nebál a bolo vidno že sa teší, keď nás zbadá. Problém bol, že všetko ochutnával. Žiaľ aj nejedlé veci. Jedného dňa sme ho "načapali" ako sa kŕmi zeminou z kvetináča. Ihneď sme mu to zatrhli. Večer však začal zvracať žltú penu a žalostne kňučal. V noci sme s ním boli na infúzii a čakali sme, čo bude. ( kvet v kvetináči bol pohnojený syntetickým prípravkom, na čo sme prišli po dlhšom uvažovaní o možnom pôvodcovi problémov ) . Malý bol však bojovník. Trvalo to dva týždne, počas ktorých veľmi schudol a zoslabol, na bruško sme mu prikladali teplomer  a z košíka už ani nevstával. Raz podvečer k nám prišla mamina kolegyňa so svojím psom. Stáli pred domom. Keď malý psa zacítil, postavil sa a neistým krokom prišiel až k nim a vyzýval psíka na hru. Vyliečený , dobojované !!! :) Veľmi sa nám uľavilo. Až vtedy sme si všimli, že za tie dni čo ležal mu až smiešne narástli nohy - mal ich dlhé a tenučké - puberťák :D Táto choroba nás však veľmi pevne zomkla a vytvorili sme si s ním krásny vzťah založený na absolútnej dôvere a láske.
                   Arisko je dokonalým psom. A nehovorím to len tak, preto že je môj - je to objektívne skutočne tak. Snaží sa uhádnuť každé želanie a podľa toho sa potom aj správa, rozumie všetkému čo mu poviete, neustále nás prekvapuje svojou prirodzenou inteligenciou. Všetko chápe, niekedy stačí pohľad a on vycíti, čo má urobiť, je neskutočne vnímavý. Dokáže potešiť, dokáže utešiť. Raz som niekde čítala jeden citát : (ospravedlňujem sa, no autora som si nezapamätala) " v živote sa môžte spoľahnúť len na dve veci - na seba a na privítanie vášho psa " . Svätá pravda. Je radosť chodiť domov, keď viete, že koľko radosti tým u niekoho vyvoláte. Teší sa aj keď prídem o 5 minút ( ako keby som prišla po minimáne týždni ). Naopak pri odchode z domu ho počujem ešte dlho pišťať a to sú zvuky, ktoré srdce trhajú. Tak či onak, som naozaj rada, že vstúpil do môjho života, lebo bez neho by v mojom živote niečo chýbalo, už si život bez neho neviem predstaviť a ani nechcem :( A desím sa dňa keď to príde. Možno to bude znieť hlúpo ale psíčkari ma iste pochopia - aj on je jedným z dôvodov, prečo som išla na výšku na Slovensko. Do života som mu vstúpila, boli sme stále spolu, on ma nezištne ľúbi a ja mám zrazu zmiznúť ? Nie, to nemôžem urobiť. Ja mu to dlhujem. Mám Ťa rada Arisko